Od anorexii k fitness

Janka Žabková – aktívna Bikini fitness pretekárka a členka ProFitacademy klubu – Mishelfit teamu je taktiež jeho dlhodobou súčasťou. Jankina cesta k fitness je veľmi zaujímavá a tŕnistá. Ale najmä veľmi inšpirujúca a povzbudzujúca. Janka sa totiž netají tým, že pred tým, ako sa začala naplno venovala fitness, trpela vážnou poruchou príjmu potravy – anorexiou a aj bulímiou. Dnes je už táto choroba len jej minulosťou a Janka sa snaží pomáhať dievčatám s podobným príbehom práve tým, že o tom otvorene rozpráva a najmä ukazuje, že cesta von existuje. A ja jej tlieskam. Spolupracujeme spolu už dosť dlhú dobu na to, aby som ju s istotou vedela charakterizovať ako nesmierne vyrovnanú, disciplinovanú, pokornú a nezlomnú žienku, ktorej rozhodne nič nespadlo z neba. Verím,že aj vás rozhovor s Jankou nadchne.

Vek: 25 rokov

Zamestnanie: 7 rokov čašníčka v reštaurácii, momentálne po rokoch mením prácu.

Najväčší úspech vo fitness:

• musím sa priznať, že považujem za svoj úspech aj 6. miesto Veľká cena Levoče 2019 – ženy. Toto umiestnenie som si nesmierne vážila/vážim, pretože to bola moja úplne prvá súťaž vôbec, spomienka na prvé vystúpenie vo mne stále vyvoláva silné emócie.

• 3. miesto Amix Patriot - nováčikovia

Hobby: Samozrejme najväčším hobby je fitness. Všeobecne pohyb je pre mňa forma relaxu, ďalej príroda a cestovanie. Zbožňujem jazdu autom či vlakom a ako svoje hobby si dovolím označiť aj čas s priateľmi.

Som veľmi rada, že o tomto celom otvorene rozprávaš. Aj vďaka tomu môžeš byť príkladom mnohým dievčatám, ktoré trpia PPP a ďakujeme ti za to. Janka, ako dlho si s touto chorobou bojovala a ako to celé začalo?

Ďakujem Miška veľmi pekne za milé slová hneď v úvode a tiež za možnosť vyjadriť sa k týmto témam. Hneď k prvej otázke by som napísala aj 100 strán, tak sa to pokúsim zhrnúť. Myslím si, že o poruche príjmu potravy by sa malo viac písať, viac rozprávať. Z vlastnej skúsenosti viem, že ak človek vyhľadáva pomoc, nemá veľa možností, a to je veľká škoda. Takmer nikde sa o tejto problematike otvorene nepíše, nehovorí a pritom dnes PPP trpí veľmi veľa žien, napodiv aj niekoľko mužov. PPP som trpela cca 6 – 7 rokov, neviem presne.

CHCEM PREDOM UPOZORNIŤ, ŽE MOJA ,,SPOVEĎ” NIE JE SPRÁVNYM NÁVODOM ANI DOBRÝM PRÍKLADOM, AKO MÁ ČLOVEK SCHUDNÚŤ, BOLO TO JEDNO Z NAJHORŠÍCH OBDOBÍ MÔJHO ŽIVOTA.

Spočiatku som netušila, že mám problém. V škole, medzi babami, prišla nenápadná poznámka ohľadom mojej postavy a 55kg mi prišlo zrazu veľa. Doháňala ma večer pred spaním nespokojnosť so sebou, svojou postavou a tam nastal zlom rozhodnutia schudnúť. Premýšľala som, ako a s čím začať a odštartovala som to zmenšením každej porcie jedla. Neskôr som prestala jesť snacky, desiaty a olovranty, vyradila som všetko to, z čoho som si myslela, že priberiem. Váha išla pochopiteľne celkom rýchlo dole a to ma vždy povzbudilo chudnúť viac. Nedostatok jedla, strava nevyvážená, neplnohodnotná. Takýmto štýlom som sa stravovala pár mesiacov. Rapídne som schudla, do toho začala cvičiť (cháp behať, robiť y-x brušákov a drepov) s domnienkou, že som našla svoju zlatú strednú cestu a nadobudla pocit schopnosti takto fungovať do konca života. Kvôli takému spôsobu stravovania sa mi extrémne stiahol žalúdok a nastalo štádium, kedy mi ,,stačilo” jedno jablko, pohár džúsu, sójová tyčinka a jeden rožok denne. Vlastne som si zvykla na veľký hlad. V tom období som vôbec nejedla zdravo, jedla som málo, vypila asi liter kávy a často nahrádzala tuhú stravu za nejaký nápoj. Boli dni, kedy môj denný príjem pozostával z jedného chlebíka s plátkom šunky a kusom ovocia. Neviem, ako dlho trval tento kolotoč hladovania, no začal mať veľmi zlý dopad na moje fyzické aj psychické zdravie. Často na mňa prišla triaška, vypadalo mi veľa vlasov, dokonca aj pár nechtov, začala ma bolievať nepretržite hlava, brucho, nevládala som chodiť… Svoje problémy som pripisovala všetkému inému len nie hladu a nedostatku stravy. Napriek tomu, že váha bola veľmi nízka, mojím osobným cieľom bolo tuším 36 kíl. Videla som sa neustále ,,pri sebe”. Po psychickej stránke som cítila frustráciu zo všetkého, čo ma pred tým napĺňalo, bola som náladová, psychicky unavená, miestami som agresívne reagovala na ľudí, ktorí si to vôbec nezaslúžili. Psychické vypätie bolo citeľné a nepriehliadnuteľné. Na druhej strane som mala pocit veľkej sebakontroly a aj hrdosti z dosiahnutého cieľa schudnúť. Váha sa mi zastavila na 41kg. Počas obdobia anorexie som skončila na injekciách, B12 kvôli podvýžive a tu niekde som prestala mať kontrolu nad hladovkou.

Kedy si si uvedomila, že máš vážny problém?

Keď som sa z anorexie dostala k bulímii. Nad hladovaním som už nemala kontrolu, proste ma to dobehlo. Začalo obdobie extrémneho apetítu, nedokázala som hladovať, aj keď som chcela. Telo si jednoducho žiadalo to, čo potrebovalo, čo som mu pár rokov počas anorexie odopierala. Začala som jesť, teda, snažila som sa jesť normálne, ale výčitky boli väčšie. Nedokázala som žiť s pocitom plného brucha, bolo to na nevydržanie, pretože som bola zvyknutá na vyhladnuté, prázdne brucho. Uvedomovala som si prichádzajúce depresie z každého zjedeného jedla. Hľadala som spôsob, ako sa dostať späť do svojej (vtedy pre mňa) komfortnej zóny (hlad) a tým začalo vracanie... V začiatkoch bulímie bolo vracanie dobrovoľne vyvolávané. Z toľkých pokusov som mala úplne zodreté hrdlo, ktoré bolelo pri každom prehĺtaní. X-nepodarených pokusov vracať sa začalo rýchlo odzrkadľovať na váhe a pribratých kilách. Jedla som veľa, prichádzali tzv. vlčie hlady. Počas bulímie som prešla veľmi veľa vlogov o tom, ako to tajiť pred blízkymi, prišlo mi to nesmierne ponižujúce, nechutné a hlavne ťažké o tom niekomu úprimne povedať. Vyhýbala som sa oslavám, spoločenským akciám, hostinám, spoločným obedom a všetkým príležitostiam, kde bolo viac než isté, že ma budú núkať jesť. Poznala som všetky toalety v okolí. Môj problém bol tak vážny, že som často vystúpila z MHD-čky v polovici cesty z práce domov len preto, že som pred nastúpením zjedla polovicu RAW zákusku a chcela som ho dať von. Časom sa telo prispôsobilo, stačilo sa predkloniť a ja som začala vracať. Tam nastal ďalší problém. V tom čase som vracala tuším až 9 – 10x denne. Následkom boli neustále boľavé kútiky pier, ekzém okolo úst, večne podráždený a rozpálený hltan, migrény, strata chuti, neschopnosť rozlíšiť hlad od smädu a naopak, závraty, vysoký očný tlak, dostala som silný reflux, kyselina sa mi vracala aj pri miernom podskoku či predklone, štiepilo sa mi zo zubnej skloviny (následok pravidelnej kyseliny žalúdočnej v dutine ústnej) a posunuté vnútorné orgány v dutine brušnej. (Ako následok pravidelného, silného stláčania brucha pri zvracaní, ktoré bolo na dennom poriadku).

O psychike a nespavosti ani nevravím.

Tu som si už bola na 100% istá, že trpím bulímiou. Rozhodla som sa liečiť. Našla som kliniku v Bratislave, ktorá sa venuje výhradne pacientkám s PPP. Po dohodnutom termíne som sa dostavila na liečenie. Nejdem o tejto skúsenosti veľa písať, možno pomohli mnohým, mňa ale hneď prvé sedenie presvedčilo, že tam cesta nevedie. Po tejto skúsenosti som vedela že to musím zvládnuť sama a bola som odhodlaná sa z toho dostať.

Ako na teba reagovalo okolie a najbližší?

Najbližší o mojom probléme nevedeli. Anorexiu neskryješ, zovňajšok a vychudnuté telo ťa odhalí, no nikdy nik nevedel o tom, ako sa skutočne trápim, čo to obnáša, čo všetko mám v hlave. Bulímiu som pred rodinou krvopotne skrývala. Najviac o mojom probléme vedela priateľka Soňa. Sama mala zdravotné problémy (aj keď z iného súdka+ PPP, no hneď v začiatkoch sa z nich našťastie dostala). Bola mojou bútľavou vŕbou. Samozrejme sa ma snažila podporiť na ceste k uzdraveniu, a naopak ja ju, keď to potrebovala. Blízki skôr reagovali na moje správanie. Zmenila som sa, uzavrela, bola som podráždená a často prchká, veľmi nervózna. Môj život a hlavne vzťahy medzi ľuďmi to veľmi ovplyvňovalo. Cítila som sa iná, bezcenná, nechcelo sa mi žiť, môj život nedával zmysel, trpela som.

Je niečo, čo by si teraz s odstupom času odkázala okoliu a blízkym dievčatám, ktoré tým trpia? Každý je, samozrejme, iný, ale aký postoj by mali podľa teba títo ľudia zaujať, aby neprilievali olej do ohňa, ale práve naopak?

- Konať a snažiť sa zastaviť to už v počiatočnom štádiu choroby. Nečakať.

- Verte si! Tu skratky nevedú. Vyliečiť sa z anorexie a bulímie je „beh na dlhú trať“. Svoje zlyhanie neberte ako zlyhanie, ale ako proces na ceste za uzdravením. Prestať sa ľutovať, to nikomu nikdy nepomohlo.

- Musíte si uvedomiť, že ste chorá. Neutláčajte v sebe emócie, vysvetlite blízkym (možno aj s podkladmi na papieri či charakteristikou anorexie pre ich lepšie chápenie, o čom PPP je a čo obnáša). Hovorte o svojich pocitoch, vysvetlite ľuďom, ktorým dôverujete, že máte psychické problémy, alebo sa skúste poradiť s viacerými bývalými pacientami s PPP, ktoré trpeli anorexiou a sú vyliečené.

- Prestať zvracať je možné a reálne, aj keď sa vám to tak zdať nemusí. Viem, že každá bulimička to potrebuje počuť. Každá snaha zbaviť sa zlozvyku (v tomto prípade zvracania) prinesie nekomfort, ktorý treba prekonať.

- Zmierte sa s tým, že neprestanete zo dňa na deň.

- Ak si počítate gramáž, makrá, alebo máte v jedle akékoľvek limity, zabudnite na ne. Vám ide aktuálne o to, aby ste prestali vracať a naučili sa nemať strach z jedla. Časom, po uzdravení sú kcal tabuľky veľmi dobrou voľbou – PO UZDRAVENÍ.

- Športovanie je len veľké plus. Nie povinnosť. Mali by ste mať z toho radosť, nie cítiť frustráciu.

- Ako posledný bod odporúčam prečítať knihu GABINA WEISOVÁ – diaznóza F50

Poďme teraz k tomu, ako si sa vlastne dostala k fitness. Čo ťa k tomu priviedlo?

Bol to vždy môj tajný sen a cieľ. Videla som fitness životný štýl ako výborné východisko, zlatú strednú cestu a veľmi sa mi páčil celý kontext tohto životného štýlu. Vedela som, že do toho nemôžem ísť s mojou chorobou. Uvedomovala som si nutnosť uzdravenia sa. Spomínam si, ako mi na klinike pani terapeutka povedala vetu: „Buď fitness, alebo vyzdravieš.“ Dokopy to nejde. Zabilo mi to sny, ale len na chvíľu. Jedného dňa som sa zobudila odhodlaná uzdraviť sa. Zo dňa na deň som sa na svet pozerala úplne inými očami. Tešila som sa z každej hlúposti, videla krásu úplne vo všetkom a to mi ostalo dodnes  J. Tie emócie sa nedajú slovami opísať. Pokračovala som každý deň, prekonávala nekomfortné zóny, jedla tak, aby som zvládala zachovať pokoj po najedení. Pomaly, postupne, bez obmedzení. Časom prišlo štádium, kedy som si mohla povedať, že som z toho von. Jedla som všetko, na čo som mala chuť, no snažila som sa ísť v smere zdravého životného štýlu, a svojou zlatou strednou cestou, s vlastnou teóriou, ktorá mi pomáhala napredovať. Nadchla som sa. Tak moja cesta smerom k fitness začala a bolo na čase plniť si svoje sny.

Čo bolo najnáročnejšie na ceste od anorexii k fitness? Podporovali ťa na tejto ceste blízki a okolie?

Najnáročnejšie bolo prekonať strach z toho, či sa PPP nevráti. Našťastie to boli zbytočné obavy, nikdy sa to nestalo. Zo začiatku som cvičila tak, aby ma to tešilo, napĺňalo. Cvičenie sa stalo mojím odreagovaním, ventiláciou, psychohygienou. Ako bonus sa začala formovať postava a mňa to bavilo čím ďalej, tým viac. Prijala som svoje telo také, aké je, no pracovala som na tom, aby bolo také, aké som mala v predstavách. Moje ciele a ambície začali byť stále vyššie. Mihla mi v hlave predstava súťažiť. V tomto smere mi veľa ľudí neverilo, nevideli v tom zmysel a takmer nik ma nepodporil. Na mojej ceste prišlo veľa neprajníkov, ktorí ma aj odhovárali, neverili mi. Ja som však túžila raz stáť na pódiu v tých krásnych plavkách s postavou, na ktorú by som bola hrdá. Malo to byť ako odmena aj pre moje telo, ktoré som toľké roky trápila a ničila. Začiatok tejto cesty mi nepriniesol len lepšie výsledky, ale aj spoznanie dôležitého človeka a priateľa v jednom, Janka. Videla som v ňom veľkú športovú motiváciu, robil kulturistiku. Časom som mala možnosť zistiť, že Jančik nie je len talentovaný, odhodlaný športovec, ale skutočne úžasný človek s dobrým a láskavým srdcom. Posúval ma vpred. Nielen na mojej ceste k vytúženému súťaženiu a super postave, ale aj duševne, vnútorne, mentálne, za čo mu touto cestou VEĽMI PEKNE a ÚPRIMNE ĎAKUJEM (z veľkej časti aj on môže za to, čo všetko sa mi podarilo). Stál za mnou a podporoval ma pri každom kroku.

 Cesta za súťažnými pódiami nie je najľahšia. Vyžaduje si odhodlanosť, obrovské sebazaprenie. Tí, ktorí sa o čokoľvek snažíte, mi iste dáte za pravdu, že napočítate viac neprajníkov ako prajníkov, ale žiaľ, tak to v živote chodí. Nie každý vás bude chápať, chápať vašu cestu, ktorou ste sa rozhodli ísť. Ak sa ale obklopujete správnymi a dobrými ľuďmi, tak vás to neovplyvní. Fitness beriem ako moje obrovské hobby, ktoré prispôsobujem svojmu životu tak, aby ma bavilo a napĺňalo.

Som nesmierne rada, že aj vďaka tebe je fitness životný štýl stále prezentovaný ako zdravý životný štýl. Tým totiž odjakživa bol a je. A kto tvrdí niečo iné, nepochopil ho . Prečo máš pocit, že práve tento smer je pre teba tým správnym? Čo ti fitness a súťaženie dalo a dáva?

Tento smer je a bol pre mňa tým správnym, pretože mi vniesol do života úžasných, cieľavedomých a prajných ľudí ako napríklad teba, Miška, čo som spomenula už vyššie. Ľudí, ktorí ma naučili, že fitness nie je len trend, ale životný štýl, ktorým sa dá fungovať celý život a žiť ho s láskou. Dlho som hľadala trénera/trénerku, ktorej som bola ochotná zveriť sa, vzhľadom na moju ťažkú minulosť v PPP. U teba som cítila, že to je tá správna cesta. Tvoja teória a vedenie celého fitness života ma veľmi oslovilo. Si jeden z tých ľudí, ktorí majú teóriu zakomponovanú v praxi a všetko so všetkým „hrá“ a funguje. Vedela som, že pod tvojím vedením nájdem pravý zmysel fitness sveta, bez strachu z jedla, bez strachu fungovať ako športovec. A mala som pravdu. Bola si najlepšou voľbou, som vďačná, že som oslovila práve teba, aj keď nás delí väčšia diaľka. Stále tvrdím, za dobrým sa oplatí cestovať - do dobrého sa oplatí investovať! Pri tejto otázke ti chcem vyjadriť veľký obdiv za všetko, čo robíš, a ako to zvládaš. Si mojou motiváciou či už ako žena v „obyčajnom živote“, mama, manželka alebo trénerka. Človek, ktorý ma srdce na správnom mieste. Cesta, ktorou si ma od začiatku viedla, ma nesmierne bavila, napĺňala. Hlavnou prioritou bolo ostať zdravá, silná, vyrovnaná. Spoločne sme docielili všetky tri prívlastky, za čo nesmierne ďakujem. Naučila si ma správne fungovať, nebáť sa jesť (dokonca som pochopila, že môžem jesť oveľa viac ako som si doposiaľ myslela), správne cvičiť, počúvať svoje telo, časovať dôležité veci, posúvala si ma každým mesiacom vpred. Aj vďaka tebe som mala možnosť postaviť sa na pódiá. Vždy si vedela, kam pritlačiť, a kde naopak spomaliť tempo. Vnímala a videla si nás ako ľudské bytosti, nie ako stroje, ktoré majú len víziu dokonalej, vysekanej postavy. Nikdy sme nešli do niečoho na úkor zdravia. Spolupracujeme už tretí rok, máme za sebou niekoľko súťažných sezón /príprav a moje telo funguje po celú dobu ako hodinky. Prežívala si s nami ako úspechy tak aj ťažké chvíle, pády a bola pre nás tou bútľavou vŕbou ochotnou vypočuť, pomôcť, poradiť,... Vytvorila si veľmi priateľský a prajný tím skvelých dievčat, s ktorými sa vieme navzájom taktiež potiahnuť.

Samozrejme, súťažná fitness príprava prináša veľa obety, driny, odriekania. S tým musí človek, ktorý sa rozhodne vyskúšať to, počítať. No mať správneho coacha je kľúčom k úspechu.

Čo by si odkázala dievčatám, ktoré sú aktuálne vo fáze, z ktorej nevidia východisko?

NEVZDÁVAŤ SA!!!! Bojovať za seba a svoje uzdravenie, nech to potrvá akokoľvek dlho. Treba mať na mysli: Iba ten, kto sa nevzdáva, víťazí. Zdravie je jedna z najdôležitejších „vecí“ v živote, všetko ostatné sa „vybuduje“.

Janka, ja ťa dnes vnímam ako veľmi vyrovnanú osobu (čo v tejto oblasti nie je vôbec samozrejmosť), s ktorou sa vďaka tejto vlastnosti skvelo spolupracuje. Týmto ti vzdávam obrovskú poklonu a ďakujem za osvetu, ktorú tomu robíš!

Aj ja ĎAKUJEM mnohokrát, Miška. Tieto slová ma vždy veľmi rozcítia a nesmierne si ich vážim, pretože tým, kým som dnes , som aj VĎAKA TEBE.