„Všetko alebo nič.“ Tento článok som sa rozhodla napísať aj
na základe ankety, ktorú som si na svojom instagramovom účte robila. Zistila
som, že tento „stav“, žiaľ, zažíva mnoho z vás. A málokto sa takýmto štýlom
stravuje dobrovoľne. Dostávame sa jednoducho do začarovaného kruhu – striktné
stravovanie (veď som si včera dopriala viac než dosť) a potom po pár dňoch
BUM! Opäť to príde a my do seba natlačíme viac, ako by sme si priali. Nič
príjemné. Nič, čo by sme najradšej nechceli mať pod kontrolou.
Záchvatové prejedanie (označované BED) patrí medzi PPP (poruchy príjmu potravy). Avšak je potrebné rozlíšiť, či sa v našom prípade jedná naozaj už o poruchu, alebo je to jednoducho „len“ veľmi zlý návyk, ku ktorému sa uchyľujem možno len kvôli nejakým chybám, ktoré opakujem. Dá sa im predísť a je potrebné sa s tým proste „len“ popasovať. Rovnako ako mnohé iné, aj tento zlý návyk nám našepkáva tzv. nižší mozog (počuli ste už o tom?). Dobrá správa ale je, že ten viem vedome kontrolovať. Nemusí ma korigovať a rozhodovať o tom, čo v konečnom dôsledku urobím, ak mu to nedovolím. A ako akýkoľvek iný zlozvyk (od fajčenia, cez zmenu stravovacích návykov, či celkovú zmenu životného štýlu,...) aj tento je náročné odbúrať a odstrániť chyby, ktoré k nemu vedú.
V prvom rade PPP patria do rúk iných odborníkov. A takto to má ostať. Poďme si ale napísať, kedy to porucha nie je (nemusíme si hneď diagnostikovať niečo vážne J) , čo môže byť príčina a akými krokmi sa tomu môžeme vyhnúť.
Porucha to nie je a viem to s trochou (viac) snahy postupne odbúrať alebo minimalizovať:
- - Ak je to dôsledok a reakcia na prílišný a dlhodobý kalorický deficit, príliš striktnú diétu, démonizovanie a zakazovanie si určitých potravín, ktoré mám rada.
- - Ak sa jednoducho občas dobre dosýta najem (s priateľmi, na oslave, jednoducho cítim, že občas potrebujem prijať viac a telo mi to všemožne dáva najavo. Napr. ak mám v dôsledku niečoho vyšší výdaj ako obvykle, možno PMS a s tým aj spojené MIERNE navýšenie spotreby a pod.)
- - Ak jednoducho OBČAS zlyháš a namiesto nutrične bohatého jedla, ktoré sme mali v pláne skonzumovať, padne niečo totálne anutričné s trikrát väčšou kalorickou hodnotou.
- - Ak záchvatové prejedanie prichádza vo veľmi pravidelných intervaloch (cca každý týždeň, možno častejšie).
- - Ak nie je podmienené hladom. Toto je podľa mňa veľmi dôležitý faktor. Uchyľujem sa k prejedaniu a ani neviem rozumný dôvod tohto konania vzhľadom na dostatočný pocit sýtosti, žiadne výrazné obmedzovania v stravovaní a pod.
- - Ak sa najem nie do pocitu príjemne plného bruška (príjemne, možno s malou výčitkou :-D. Netreba zas hneď všetko priveľmi prežívať. Priveľké výčitky, ktoré následne strpčujú život nie sú zdravé. Myslieť si ale, že drobná výčitka je hneď prejavom poruchy tiež nemusí byť na mieste). Naopak, dôjde to až do pocitu nevoľnosti, navodím si kŕče, možno až zvracanie či hnačky. Sme si vedomí toho, že sme to prešvihli totálne, na jedlo už viac nechceme ani pomyslieť, jedli sme piate cez deviate – slané, sladké, mastné a dookola... Veľké množstvo jedla dokážeme zjesť v priebehu krátkej chvíle a môžeme mať aj pocit, akoby sme to ani neboli my.
- - Ak je sprevádzané depresiou, úzkosťou (čo je príčina a čo je následok ťažko povedať).
- - Ak prichádza prehnane nutkavý pocit kompenzácie, ktorou len prilejeme olej do ohňa: obrovské množstvo kardia či tréningov naviac nasledujúce obdobie (nie, nemyslím 15 minút na stacionárnom bicykli po tréningu do plusu J), nejedenie, dokonca užitie preháňadiel a pod.
Zopakujem, čo som už napísala: v týchto spomenutých
prípadoch je to
záležitosťou pre odborníkov na to študovaných. Ja vám ale
zhrniem pár rád, ako na tom môžeme popracovať, ak sa vás týkajú skôr hore
spomenuté body:
- - V prvom prípade nás môže ťažko kontrolovateľné prejedanie stretávať v prípade, že sme už nejakú dobu v kalorickom deficite. Buď výraznom, alebo miernom, ale dlhodobom. Máme jednoducho nízku energetickú dostupnosť (vo všeobecnosti je to dlhodobý príjem pod 30 kcal na kg hmotnosti. Neráta sa tu cielená pohybová aktivita) a telo si tú energiu proste chce opäť dobiť jedlom prirodzene. Často s tým mávajú problém napríklad pretekári vo fitness a kulturistike v posezónnom období. Priznám sa, aj ja som s tým niekoľkokrát po sezónach bojovala. Bola som si ale vedomá, že ak si nechcem znemožniť hladký priebeh ďalšej sezóny a ak sa nechcem ocitnúť v bode, v ktorom by som sa spokojne necítila musím sa s tým popasovať. Preto sa naozaj netreba snažiť zubami nechtami držať súťažnej formy, ani nižšieho percenta tuku. Ak už robím formu s cieľom súťažiť, alebo s vidinou vyzerať v lete fakt dobre, treba rešpektovať fakt, že bez fáz, kedy cielene príjem navýšim a kalorickú bilanciu dám do rovnováhy (kalorický príjem = kalorický výdaj), ďaleko nedôjdem. Ak už pre teba surplus (pozitívna kalorická bilancia) neprichádza do úvahy z akýchkoľvek dôvodov, minimálne obdobia, kedy sme v rovnováhe, by sme vynechávať nemali. Malo by to byť obdobie, kedy nechám telo oddýchnuť, budem sa cítiť plná energie (ktorú viem investovať do kvalitných tréningov napríklad), nebudem mať pocit nedostatočnej sýtosti, ale práve naopak a pod. Bez týchto (ideálne vopred naplánovaných cyklov, prípadne zaradených práve v obdobiach, kedy ma začína prepadať záchvatové prejedanie) to ďaleko nepotiahneme a s najväčšou pravdepodobnosťou to skončí pravidelnými nájazdami na chladničku, či ten tajný šuflík so sladkosťami. Takže uvažuj tak, aby to bolo prínosné z dlhodobého hľadiska. Akonáhle sa týmto fázam prestaneme vyhýbať, telo nebude mať potrebu doháňať to takýmto kontraproduktívnym spôsobom.
- - 
Ďalší problém môže byť prílišné škrtenie si
porcií počas dňa. To znamená, že sa neustále snažíme konzumovať čo najmenej
kalorické jedlo. Raňajky „za“ 250 kcal, desiata kus ovocia, alebo sa jej radšej
vyhnem, aj keď pociťujem potrebu doplniť energiu, obed šalát s kuracinou
„za“ 200 kcal a pod. V podstate si nikdy nedovolím poriadne
a dostatočne sa nasýtiť a hlad len presúvam a prehlbujem.
A niekde to samozrejme pukne a celé škrtenie kalórií bude tak či tak
v keli, pretože to bohate doplním nad svoj rámec. Preto je ideálne vyskladať si tanier
nutrične bohato, nájsť tam dostatok miesta pre vlákninu, bielkoviny, kvalitné
zdroje sacharidov aj tukov a najesť sa tak, aby som už po hodine nepozeral
na hodinky, kedy si dám ďalší chod. Malo by to viesť k tomu, že mi po
rozume nebude celý deň behať len jedlo.
- - Čo doma nemáš, to nezješ. Takže ak vieme, že nám
niečo také, ako nárazové
prejedanie robí problém a ťažko sa vieme
kontrolovať, nemali by sme doma držať zbytočné zásoby, ktoré nás provokujú. Možno
v krízovej situácii dojeme otvorené arašidové maslo, polovicu tej
vysokopercentnej čokolády, ktorú tam mám do kaše, oriešky,... Ale vždy to
dopadne lepšie, ako v prípade, ak mám doma desať čokoládových tyčiniek, chrumky,
keksíky, 300g Milku a otvorenú nutelu.
- - Nezakazovať si! Ak sa aj prejem a prešvihnem to, určite nie je dobrý nápad naordinovať si najbližšie dni hotový diétny teror plný kardia. Zapamätajme si raz a navždy, že toto len prileje olej do ohňa a s najväčšou pravdepodobnosťou to po pár dňoch skončí presne tak isto – jedením všetkého, čo nezje mňa. Ideál je normálne, štandardne ďalším dňom pokračovať, nabehnúť na svoj režim, pokojne si do svojho príjmu zarátať aj sladkosť, ak mám naň veľkú chuť, alebo čokoľvek menej vhodné a je jedno, že sme toho predošlý deň mali viac než dosť. Toto je naozaj jediná cesta, ako pekne hladko a plynulo prejsť na svoj normálny režim a zotrvať v ňom. Vyhnúť sa ďalšiemu takémuto prejedaniu v dôsledku prílišnej, niekoľkodňovej striktnosti a snahe uniknúť pred všetkým tým, na čo mám chuť.
- - A čo sa týka osláv a podobných príležitostí, tak tam jednoducho tiež platí zväčša to, že ak všetko to jedlo, ktoré tam mám v ponuke, pre mňa v bežné dni nie je tabu, nebudem mať potrebu to do seba všetko natlačiť. Lebo aj zajtra je deň. Aj zajtra môžem J.
Na záver by som ešte dodala posledné riadky: PPP sú naozaj vážna vec. Nič príjemné a zväčša človek trpiaci nejakou poruchou potrebuje pomocnú ruku. Bez nej to často nezvládne.
Podľa môjho názoru si dnes ale častokrát zamieňame pojmy za tie pre nás prijateľnejšie a pohodlnejšie. Premenujeme svoju situáciu, aby sme sa aspoň sčasti zbavili zodpovednosti za danú okolnosť. Treba naozaj sebakriticky zhodnotiť (možno aj za pomoci odborníka), či sa u mňa naozaj jedná o poruchu, alebo „len“ zlozvyk, možno aj kvôli chybám, ktoré opakujem (hore spomenuté) a točím sa tým pádom v bludnom kruhu. Treba si uvedomiť, že v každom prípade sme my tí, ktorí držia obraty v rukách. Požiadať o pomoc a potrebovať pomoc iných nie je žiadna hanba. No bez nášho pričinenia a snáh sa ťažko niekam pohneme. Treba si uvedomiť, že akákoľvek zmena je náročná. Tým viac, o čo viac je v nás zakorenená. Každá z nás je ale silnejšia, ako si myslí! Len si musíme dať šancu prejaviť to a prevziať za seba zodpovednosť. Držím palce!